Sklenená-keramika, známa aj ako mikrokryštalické sklo alebo mikrokryštalická keramika, bola vynájdená v polovici-50. rokov 20. storočia renomovaným sklárskym chemikom a vynálezcom SD Stookeym. Sú to polykryštalické pevné-fázové materiály obsahujúce sklovitú matricu, vyrábané riadenou nukleáciou a kryštalizáciou základných skiel so špecifickým zložením pri kontrolovaných teplotách. Vlastnosti sklenenej-keramiky sú primárne určené hlavnou kryštalickou fázou, ktorú je možné riadiť nukleáciou, kryštalizáciou a výberom rôznych zložiek základného skla. Sklokeramika kombinuje vlastnosti skla a keramiky, pričom vykazuje vynikajúce tepelné, chemické, biologické, optické a elektrické vlastnosti v porovnaní s kovmi a polymérmi.
Zloženie a mikroštruktúra sú dva hlavné ovplyvňujúce faktory pri navrhovaní sklokeramických kompozícií. Hlavná zložka je rozhodujúcim faktorom pri nukleácii. Pre sklo-keramiku s mechanickými a optickými vlastnosťami je mikroštruktúra ešte kritickejším faktorom súvisiacim s hlavnou zložkou a agregáciou mikrokryštalickej fázy. Rôzne režimy tepelného spracovania tiež výrazne ovplyvňujú mikroštruktúru. Riadenie kryštalizácie skla je nevyhnutným predpokladom pre vznik sklenenej-keramiky. Nukleácia je rozhodujúcim faktorom pri riadení kryštalizácie. Tvorba kryštálov v materskom skle typicky zahŕňa dve fázy: ① štádium tvorby submikroskopického zárodku; ② Submikroskopické štádium rastu jadra. Tieto dva stupne sa označujú ako nukleácia a rast kryštálov. Nukleáciu ovplyvňujú dva faktory: ① výber materského skla s vhodným chemickým zložením, zvyčajne pridaním určitého nukleačného činidla; ② ovládanie režimu tepelného spracovania, tj teploty ohrevu a doby zdržania.
